Svoju úplne prvú poviedku som napísala koncom roku 1998. Chodila som vtedy s človekom z divadelnej brandže a na môj prvý literárny počin bol, pochopiteľne, zvedavý ako opica.
Nebola som si svojím písaním úplne istá a trochu som sa aj hanbila, ale jemu sa táto poviedka veľmi páčila. Spomínam si, ako som sa rozčúlila, keď sa mi priznal, že ju dal prečítať aj niektorým svojim kolegom v divadle.Nejakú dobu som sa tam nechcela ani ukázať…
Najviac ma v tej dobe povzbudil rozhovor pri káve s pánom Julkom Satinským, ktorý mi na moje námietky a obavy z toho, že popisujem veci pravdepodobne veľmi jednoducho, povedal:
\“Monička, a viete vy, koľkokrát musí aj skúsený spisovateľ prečítať po sebe svoju vetu, koľko slov musí z nej vyškrtať, aby sa nakoniec dopracoval k takej jednoduchej a čistej vete, akú vy dokážete napísať úplne z brucha?\“
Svoju poviedku som prihlásila do súťaže Poviedka ’99 a nakoniec to dopadlo tak, že som s ňou bola ocenená a poviedka bola publikovaná v zborníku 17-tich najlepších poviedok roka. Spolu s autormi ako Peter Pišťánek, Boris Filan, Oliver Bakoš a ďalšími. A tak som sa ocitla v jednej knihe medzi ozajstnými spisovateľmi!
***
Dávidovi Hornerovi ťahalo už poriadne na päťdesiatku, keď prišiel ku Kovalovským s novinou. Minulý týždeň sa po prvýkrát v živote oženil! Bol to šok. Nikomu nič vopred nepovedal. Jednoducho len prišiel a oznámil, že je ženatý.
Všetci u Kovalovských, to znamená babka Kovalovská, jej slobodná tridsaťsedemročná dcéra Irena, syn Karol s manželkou Vilmou a aj ich dve deti, zomierali od zvedavosti, koho si starý mládenec Horner vlastne vzal. Irena sa z toho dala na tabletky. Tajne totiž dúfala, že vytrvalá snaha jej starej matky o spojenie práve ich dvoch, prinesie raz svoje ovocie.
Horner nebol žiadny fešák. Chudý, ani nie meter šesťdesiat vysoký pánko s plešinkou a silnými dioptriami. Ale potom, ako sa vrátil z emigrácie, mal slušné auto, vlastný trojizbový byt v centre Bratislavy a vraj sedemcifernú sumu na vkladnej knižke. Partia ako vyšitá! Irena sa vždy snažila v rámci skrášľovania svojho vzhľadu o maximum. Zvlášť keď vedela, že Horner príde na čaj.
Chodieval pravidelne už takmer dva roky. Vždy v sobotu popoludní o tretej a v stredu o siedmej večer. V stredu zvykol u Kovalovských pozerať správy a väčšinou debaty o politike zapríčinili, že zostával aj do neskorej noci. Irena sa na neho večne škerila a v sobotu a v stredu používala aj parfum.
Keď prišiel s novinou, bola streda. Každému bolo jasné, že žiadne nočné debaty sa nebudú konať. Má predsa manželku. Karol mu navrhol, aby ju priviedol večer na čaj. Bol strašne zvedavý. Všetci ju túžili spoznať. Dokonca aj urazená a ohrdnutá Irena. Určite sa jej v tej chvíli preháňali hlavou všelijaké zlomyseľnosti, ale nedala to nijako najavo. Len v noci ju bolo počuť ako kvíli do vankúša.
Horner sa slušne poďakoval, ale vysvetlil, že jeho manželka sa ešte len aklimatizuje a má kopec práce s vybaľovaním vecí. Pricestovali vraj nadránom a ešte sa ani poriadne nevyspala. Sľúbil však, že sa o pár dní zastavia.
„Poznal som ju ako dieťa. Zažila veľa zlého. Nikdy by som nepredpokladal, že moju ponuku prijme… Je nádherná. I teraz, keď má štyridsať.“ rozprával Horner so zamilovaným výrazom v tvári Karolovi. Nedokázal by takto otvorene hovoriť pred celou famíliou svojich susedov. Už dlhší čas cítil zo strany starej pani Kovalovskej určitý druh nátlaku. Tak veľmi sa ho snažila dať dokopy so svojou dcérou… Nedokáže sa takto otvorene baviť o intímnych veciach s nikým iným než s Karolom. On mu rozumie. Je predsa chlap.
„Nikdy si o nej nehovoril.“ reagoval Karol.
„Nikdy nebola asi príležitosť.“
„Chápem. Je to zrejme tvoja dávna láska…“
Dávid Horner už nechcel ďalej pokračovať v rozhovore. Mal naponáhlo. Niečo splietal o tatárskom bifteku a o hladkaní po chrbte. Karol bol jediný, kto mu skutočne prial.
Horner nebol zlý chlap. Len si akosi nepúšťal ľudí príliš blízko. Nikto o ňom nič nevedel. Nikto k nemu nechodieval na návštevy a dokonca nemal vraj ani telefón. Nepotreboval ho. Komu by volal?
„Bola by som zvedavá, či ju zaujalo jeho konto alebo jeho byt!“ pichľavo vzniesla svoj názor na zatiaľ neznámu pani Hornerovú Irena. Dala si záležať, aby boli v tej chvíli všetci prítomní. Čím viac názorov, tým lepšie sa jej bude provokovať.
„Poznajú sa už dávno. Vždy tajne dúfal, že u nej uspeje…“ predniesol veľavýznamne Karol na Hornerovu obranu.
„Neviem, na čo sa to hrá. Včera som videla cez kľúčovú dierku, že milá pani Hornerová má psa. Viete čo všetko hovoril Dávid o psoch?“ nedala sa len tak ľahko Irena. „Neznáša psov a ešte viac neznáša psíčkarov! Ako to všetko môže odrazu vystáť? Nechápem. Láska je jedna vec a nenávisť ku psom druhá. Toto sa aj tak neskončí dobre!“ dopovedala a zlomyseľne sa uškrnula.
„Ty špehuješ cez kľúčovú dierku?“ začudoval sa mladý Kovalovský a hneď mu prischla facka od starej mamy. Zahanbene zmenil rýchlo tému: „A fakt má psa? Ako vyzerá? Myslím ten pes…“
„Ohavný pudlík!“ okomentovala zvieratko znechutená Irena.
„A ako vyzerá mladá pani Hornerová?“ zavŕtala do Ireny Karolova manželka Vilma.
„Blondínka. Štíhla. Je trápne, že vo svojom veku nosí minisukne.“ podala pohotovo správu Irena.
„Koľko má tá teta rokov?“ spýtala sa malá Simonka.
„Určite vyše päťdesiat! No možno nie až toľko, ale vyzerá staršia ako on.“ zahlásila jedovatým hlasom Irena.
„Dávid hovoril, že nemá ani štyridsať.“ zamiešal sa Karol, ktorý mal o pani Hornerovej asi najlepšie informácie.
„Tak potom vyzerá na svoj vek omnoho staršie! Dá si niekto tatársku omáčku?“ zakončila definitívne debatu najstaršia v rodine, stará pani Kovalovská, ktorá bola vždy, všade a za každých okolností na strane Ireny. Určite ju hnevalo, že jej plány nevyšli. Tak veľmi sa snažila, aby jej dcéra bývala v byte oproti. Nič v zlom. Len chcela, aby mala dobrého muža.
Vilma umývala riad a Karol si všimol, že je zamyslená. Nemusel hádať, na čo myslí. Veď celá ich rodina žila v týchto dňoch náhlou ženbou Dávida Hornera. Vilma sa cítila dotknutá, že sa s pani Hornerovou ešte nezoznámili. Už je to predsa pár dní. A sú teda pravdepodobne rovesníčky. Aspoň podľa toho, čo vyzradil Horner jej manželovi a ten vzápätí jej.
„Ja sa tam nebudem pchať a vnucovať.“ povedala odrazu, keď si bola istá, že sú s Karolom v kuchyni sami. Utierala posledné kusy riadu a očividne čakala na nejakú reakciu svojho manžela.
„Nebude to žiadna fuchtľa, nemysli si. Podľa toho, čo mi hovoril Dávid, bude skôr plachá a utiahnutá. Musí si tu trochu privyknúť. Určite sa časom skamarátite.“
„A kto ti povedal, že stojím o kamarátstvo s nejakou Hornerovou?“ vyletela na neho Vilma.
Karol by nikdy nepredpokladal, že sa jej celá táto záležitosť tak veľmi dotkne.
Ráno bola Simonka pristihnutá, ako má očká prilepené ku kľúčovej dvierke vchodových dverí.
„Chcela som ju len vidieť…“ hovorila zahanbene svojej matke a hlavičku mala pritom sklonenú. Červenala sa.
„A videla si?“ sklonila sa k nej matka a pohladkala ju, aby sa necítila tak trápne.
„Áno. Práve vyvádzala psa. Mami! Mami, je taký zlatučký!“ vykríkla nadšene a Vilme bolo jasné, že to obdobie, kedy si rodina po dlhých hádkach konečne ujasnila, že v byte nebude nikdy žiadne zviera, sa pravdepodobne ešte zopakuje.
Deti sa snažili presadzovať svoje túžby až príliš tvrdohlavo. Nikto okrem nich nemal záujem v byte obchádzať ešte aj psa. Vtedy Simonka povedala tú magickú vetu, ktorej sa chytila stará pani Kovalovská: Veď nech sa Irena vydá za pána Hornera a budeme tu mať miesto pre psa!
„No, zlatko, choď sa pripraviť do školy!“ povedala Vilma a dostala nápad. Vbehla do kuchyne a narýchlo vybrala ani nie celkom plný odpadkový kôš spod kuchynskej linky. V chodbe sa trochu pričesala a vybehla z bytu. Postávala chvíľu pri kontajneri na smeti, ale pani Hornerovú nikde nevidela. Napadlo jej, že toto môže byť taký celkom prijateľný spôsob náhodného zoznámenia susedov. Počká si, až ju uvidí blížiť sa k domu, a potom si to namieri k výťahu. Ľudia sa predsa vo výťahu najlepšie zoznamujú. Na ktoré poschodie idete? Á, veď aj ja. A vy tu bývate? Ja som tá a tá… Lenže pri tom kontajneru čakala už dosť dlho a pani Hornerová a ani jej pes nikde v dohľade.
„No tak milá pani Hornerová asi nechodí do práce. Nebudem tu čakať ako nejaká trúba. Ja ju kašlem!“ povedala si pre seba, ale nahlas Vilma.
Keď zatvárala dvere ich bytu, zrazu započula, že si niekto privoláva výťah. Poobzerala sa, či ju niekto nemôže vidieť a sklonila sa ku kukátku na dverách. Všetci v tomto byte špehovali, ale nikto si neželal byť nachytaný.
Otvorili sa dvere výťahu a na chodbu vošla elegantná blondínka so psíkom. Hľadala kľúče v kabelke. Vilma si ju premeriavala a musela skonštatovať, že pani Hornerová má skutočne krásnu postavu a najmä nohy. Jej polodlhé blond vlasy ju omladzovali a vďaka útlej postave nevyzerala ani na tridsať. Pôsobila veľmi mlado. Vilme blyslo hlavou, či si to s tým vekom Horner nevymyslel. To, že má štyridsať.
„Počúvaj, drahý, ty si ju už videl?“ spýtala sa poobede Karola.
„Nie. Prečo sa pýtaš?“
„Vieš čo si myslím? Že Dávid klame. Podľa mňa ho klofla mladá pipka a on ju preto nechce predstaviť. Vôbec nie preto, že by bola taká plachá. Skôr si myslím, že to môže byť hlúpe teliatko a jemu stačí, že má vedľa seba takú peknú babu…“
„Vilma, rozmýšľaj trochu! Starí páni, ktorí si berú mladé cicušky, si ich berú práve preto, aby sa s nimi ukazovali a nie aby ich schovávali. A hlavne nie pred takou rodinou, ako sme my. Osobne si myslím, že by sme už mali prestať pretriasať Hornerovcov… Dajme im pokoj! Chcú byť sami, lebo sú to čerství manželia a majú medové týždne… A podaj mi, prosím ťa, noviny!“
Vilma si povedala, že už nebude nič vešať Karolovi na nos a túto záhadu sama vyrieši.
Na druhý deň vystriehla Hornerov odchod do práce a vytiahla zo skrinky hlinenú misku s rozhodnutím, že si vypýta od susedky, tak ako sa to bežne robí, strúhanku, ktorú zabudla kúpiť…
Zazvonila. Nič. Zaklopala a ešte po chvíli raz zazvonila. Nikto jej neotváral. Prisahala by, že ju nevidela a ani nepočula vychádzať z bytu. Možno spí. To sa niekto má! Je pomaly desať a ona spí. Alebo jednoducho nechce otvoriť. Potom, čo Horner odišiel do práce, uplynula už takmer hodina. A čo ak tam niekoho má? Niekoho, koho mohol ktokoľvek z domu stretnúť a nevedel, kam ide. Špekulovala. No po dvadsiatich minútach striedavého klopania a zvonenia sa rozhodla na celú strúhanku vykašľať. Keby rovno teraz aj otvorila, asi by jej povedala – Strč si tú strúhanku niekam! Vilma prestala mať záujem.
Dobrý mesiac nepadlo u Kovalovských na adresu pána či pani Hornerovej ani slovíčko.
„Odkiaľ máš tú čokoládu, zlatko?“ spýtala sa Vilma Simonky, keď sa vrátila poobede z ihriska. Nepamätala si, že by jej dávala peniaze, alebo ktokoľvek iný z rodiny. A vždy jej zakazovala si brať čokoľvek od cudzích ľudí.
„Dala mi ju pani Hornerová.“ odpovedala Simonka s úplnou samozrejmosťou.
V tej chvíli sa niekoľko párov očí zapichlo do malej Simonky. A potom sa pohľady navzájom niekoľkokrát vystriedali. Každý sa pozrel s údivom na každého.
„Zlatko, ty si sa s ňou rozprávala? Kde?“ spýtala sa opatrne prekvapená Vilma. Už predsa niekoľko dní nikto nevidel pani Hornerovú. Dokonca si doma pošuškávali, že Dávida opustila. Variantov bolo niekoľko. Irena sa bila do pŕs, že už zopárkrát videla do susedovie bytu vchádzať rôznych mladíkov, keď bol Horner v práci. Nikto jej síce neveril, ale podozrenie tu bolo. A to zväčša stačí.
„Bola som u nich doma. Raz ma zavolala a odvtedy som k nim občas zašla… Mami, nehnevaj sa, ale ja som sa chcela hrať s Rikim.“ rozplakala sa Simonka.
„S Rikim?“ zvolala jednohlasne celá rodina.
„Riki je ten psík… A pani Hornerová je veľmi milá. A doučuje ma angličtinu. Ty si si, mami, nevšimla, že som sa v angličtine zlepšila?“ zašepkala Simonka a utierala si slzy.
Rodina nechala Simonku tak a všetci sa zišli v kuchyni, aby si vypili spolu čaj. Všetci dospelí. Dlho mlčali. Irena sa tvárila neosobne, Vilma s Karolom nad niečím hútali a dorozumievali sa nenápadnými posunkami a nakoniec stará mama prerušila dlhé mlčanie ráznym povelom: „Karol, ty pôjdeš na trh kúpiť kvety! Vilma, ty zabaľ nejakú bonboniéru, je ich tam v sekretári dosť! A ty, Irena, ty sa už prestaň tváriť kyslo! Večer proste zaklopeme u susedov a prelomíme tú bariéru…. Ako sa to hovorí? Ak nejde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi!“
„Nie je to príliš násilné?“ vstúpil do toho Karol.
„Nie je!“ povedala Vilma, ktorá snáď po prvýkrát s potešením bežala splniť svokrin príkaz. „Ak je pravda, že učí našu Simonku angličtinu, bolo by od nás nefér, ak by sme sa nejako nesnažili revanšovať. Nič na tom nie je.“ dokončila a vbehla do izby, aby vyňúrala nejakú slušnú bonboniéru.
Bonboniéry sa v tejto rodine nikdy po dostaní nerozbaľovali a nejedli, ale odkladali sa na ďalšie príležitosti. Keď balila višne v čokoláde, rozosmiala sa, lebo si spomenula, ako raz dávnejšie, keď ich ešte nevybaľovali z darčekových obalov, vyrobila Irena dobrý trapas.
Keď Vilma porodila Simonku, priniesla lekárovi do pôrodnice podlhovastú krásne zabalenú škatuľu v domnienke, že je to bonboniéra a keď ju lekár otvoril, aby ponúkol sestričky, vyvalil okále na veľkú sadu farebných bavlniek na vyšívanie, ktoré raz ktosi priniesol pani Kovalovskej k narodeninám.
Deti nechali doma. Zazvonili pri dverách. Otvoril im prekvapený Dávid a pozval ich ďalej. Vilma bola v Hornerovom byte po prvýkrát. Karol tam kedysi občas zašiel, keď mu jeho ženy nedovolili pozerať hokej alebo futbal a Irena sa tam vnucovala dosť často. Ale ako úplne prvá bola na dôkladnej inšpekcii bytu stará pani. Potrebovala preskúmať terén.
„Je vidieť, že tu býva žena.“ skonštatovala stará pani, keď sa poobzerala.
„Prepáč, Dávid, ale baby ma nahovorili, aby sme vás už konečne navštívili.“ snažil sa alibisticky všetko zvaliť na ženy Karol.
„Som rád, že ste prišli.. Už sme sa s Izabelou rozprávali, že vás pozveme k nám. Škoda len, že sa dnes vráti neskoro. Ale môžete ju počkať. Dnes sa mi nechce veľmi spať… Môžeme si zahrať karty. Išla s kamarátkou do kina…“ príjemne ich privítal sused.
„Do kina? S kamarátkou?“ podpichla Irena.
„Áno, prišla k nám na návštevu už včera. Nepočuli ste večer hluk? Trošku sme to s tou zábavou prehnali…“ smial sa Dávid a nahodil akože previnilý výraz.
„Nič sme nepočuli.“ povedal Karol a úprimne sa potešil tomu, že z Dávida sa stal celkom iný chlap. Bol veselý, stále usmiaty a keď pripravoval čaj, pohvizdoval si.
Popíjajúc čaj a vyvaľujúc sa na pohodlnej sedačke, ktorá bola zaručene celkom nová, dávali Hornerovi bezostyšné otázky azda všetci a stále dokola. Absolútnou kráľovnou výsluchu bola samozrejme stará pani. A dozvedeli sa úplne všetko….
Že Izabela Hornerová sa volala predtým Pálková, že má tridsaťosem rokov a je súkromnou učiteľkou angličtiny a portugalčiny. Že sa v podstate stráni ľudí, ale ak si niekoho obľúbi, tak je oddaná a verná priateľka. Že má rada zvieratá a že je vegetariánka. A miluje európske filmy.
Na prvý večer to bolo dosť informácií a čo bolo prekvapivé, Dávid nemal odrazu problém hovoriť o svojom súkromí. Zmenil sa. A pristalo mu to. Už to nebol žiadny utiahnutý pánko. Namiesto okuliarov mal kontaktné šošovky, bol veľmi dobre oblečený, mal opravený chrup a dokonca pil whisky. S Karolom to mierne prehnali. Vypili viac, ako bolo nutné. Stará pani Kovalovská zaspala v kresle. Určite by bola za normálnych okolností už dávno odišla, ale tentokrát sa rozhodla stoj čo stoj zostať. Trebárs aj do rána… Irena to vzdala a odišla ako prvá. Nevládala počúvať superlatívy na adresu pani Hornerovej a Vilma odišla krátko po nej, pretože chcela uložiť deti. Bolo už dosť neskoro a pani Hornerová s priateľkou nejako nechodili…. Karol si všimol, že Dávid už zíva a tak zobudil svoju mamu a pomohol jej domov. Tiež toho dosť vypila a nevidí už celkom dobre. Pri dverách skonštatovali, že to bol veľmi fajn večer.
V noci sa ozýval z bytu Hornerovcov hlasný smiech a hudba. Pani Hornerová s kamarátkou sa pravdepodobne vrátili z kina vo výbornej nálade a rozhodli sa v nej za každú cenu pokračovať. Až do rána.
V doobedňajších hodinách bola u Kovalovských doma iba stará pani. Deti v škole a ostatní v práci. S hundraním išla otvoriť, keď ktosi zazvonil. Práve vyšívala a oči jej už klipkali od únavy. Včera si obstarala celkom slušnú opicu a vo svojom veku to už len ťažko zvládala bez následkov.
„Dobrý deň.. Prepáčte, že ruším, som Izabela Hornerová a prišla som sa poďakovať za krásne kvety. Vrátila som sa s naším hosťom dosť neskoro, mrzí ma, že som vás už nezastihla…“
„Vitajte a poďte ďalej, kvietoček!“ zajasala stará pani a nasadila si okuliare. „Urobím čajík?“ spýtala sa Izabely a s úžasom si ju premeriavala.
„Radšej kávu. Mám radšej kávu.“ odpovedala.
„A máte pravdu! Dáme si kávičku a viete čo si dáme do nej? Dáme si do nej koňačik!“ povedala a už cupkala k sekretáru, kde mala za hromadou bonboniér schovanú fľašu francúzskeho koňaku.
Popíjali kávu a tárali o kadečom možnom. Pani Hornerová urobila na starú pani skutočne dojem. Keď sa vrátila Simonka ako prvá zo školy, Izabela sa zdvihla k odchodu. Dala ešte malej čokoládu, ktorú jej priniesla a pripomenula jej, aby nezabudla zajtra prísť. Napíšu si diktát z angličtiny.
Večer sa debatovalo už len o Izabele. Starej dáme učarovala. Rozprávala o jej dokonalých krásnych nechtoch, kultivovanom prejave, nádhernom kašmírovom kostýme a úžasnom zmysle pre humor. A o tom, že ju Izabela pozvala na budúci týždeň do divadla.
Irena to nemohla počúvať. Sedela demonštratívne pred televízorom a tvárila sa, že ju to nezaujíma. Na chvíľu sa zastavil Dávid a priniesol košík so zaváranými čučoriedkami. Zopár pollitrových pohárov. No úplný poklad!
Prešlo zopár týždňov a zopár doobedňajších návštev Izabely u susedov. Pravdepodobne si starú pani tiež obľúbila a tak spolu trávili doobedia, keď boli všetci ostatní v práci. Irena s Vilmou už začali žiarliť. Karola párkrát nutkalo zastaviť sa u Dávida doma, ale vždy si to pred zazvonením rozmyslel. Z tých rečí okolo Izabely a z toho ako ju vídal každé ráno z okna, keď išla venčiť psa, začal mať obavy, že by sa mohol do nej zamilovať. A to nechcel. Vždy bol Vilme verný a takéto niečo, to by bola hotová tragédia…
„Neviem, či niekam náhle nedocestovali…“ povedala stará pani, keď tak raz sedeli všetci spolu pri večeri a prišla reč na to, že už takmer dva týždne sa neukázal ani Horner, ani Izabela.
„To by ti hádam oznámila, nie?“ povedala kyslo Irena. „Minimálne tebe by sa tvoja najlepšia kamarátka zdôverila…“ dodala ešte s jedom na jazyku.
„Je to čudné…“ nenechala sa vyviesť z miery stará pani. „Včera som zacítila pri ich dverách zvláštny zápach… Možno odcestovali a zabudli na nejaké vyložené potraviny. V týchto horúčavách by som sa nečudovala, keby sa im tam niečo skazilo.“ rozmýšľala nahlas.
„Choď tam zazvoniť, Karol!“ nabádala svojho muža Vilma.
„Veď dnes som videl Dávida. Išiel normálne do práce.“ odpovedal a krútil hlavou nad rečami, ktoré sa viedli pri stole.
„To je čudné. Čo to tam teda smrdí? Jeho to neruší?“ zamudroval mladý Kovalovský.
„Mali by sme to zistiť!“ rozhodla stará pani a už sa hrnula ku dverám. Dlho vyzváňala a uistila sa v tom, že pri dverách je naozaj cítiť smrad. Zavolala aj Karola a Vilmu, a tí nechápavo krútili hlavami. Irena, ktorú nikto nevolal, si prišla tiež privoňať.
„Určite je tam mŕtvola!“ vykríkla. „Toto je zápach mŕtvoly! Poznám to… Pamätám si ešte zápach z pitevne, keď som tam bola ako mladá na praxi. Taký smrad nezabudneš! Verte mi! Kto videl Izabelu naposledy a kedy?“ snažila sa vyvolať podozrenie, že Horner svoju ženu zabil.
„Preboha, Irena, hrabe ti?“ zalomila rukami stará Kovalovská.
Vilma omdlela a Karol bežal k telefónu. Hľadal číslo k Hornerovi do práce. Musí sa to nejako logicky vysvetliť. Dávid predsa nie je žiadny vrah! A ten smrad je naozaj veľmi podozrivý…
Stará pani mu však zaklapla telefón. „Nikam nebudeš volať! Je to hlúposť. Určite sa to normálne vysvetlí. Dnes si pekne počkáme na Dávida, keď sa vráti z práce a možno je len doma sám a má tam bordel… Izabela môže byť odcestovaná a my robíme zbytočne paniku!“ zavelila ako generál a nahnala všetkých späť do bytu.
Celé poobedie vládla u Kovalovských čudná atmosféra. Všetci premýšľali o zvláštnom zápachu, ale každému tiež napadlo, že sa to isto vysvetlí a nakoniec to bude nejaká hlúposť, na ktorej sa spoločne zasmejú.
Horner sa stále nevracal. Bol už neskorý večer a celá rodina jeho susedov vyčkávala pri pootvorených dverách. Striedali sa na stráži, aby im nič neuniklo. Neprišiel. Ráno odišiel z domu a už sa nevrátil.
„Čo ak ju zabil a chce zdrhnúť?“ prerušila dlhé ticho pri raňajkách Irena.
„Dávaj si pozor na jazyk! Deti sú v kúpeľni. Čo si osprostela?“ okríkla ju jej matka.
„Ale ak sa nevráti ani dnes domov, zavoláme políciu!“ povedala rozhodne Vilma a tým sa celá raňajšia diskusia skončila.
Bola skoro polnoc a Hornera nikde. Karol sa ujal celej záležitosti. Vyťukal číslo na políciu a predniesol oficiálne podozrenie, ktoré teraz už všetci okolo neho brali ako jasný fakt.
Policajt mu vysvetlil, že nemôžu len tak v noci vpadnúť niekomu do bytu. Že nie sú žiadne dôkazy, a že smrdieť tam môže čokoľvek. V takomto sparnom horúcom lete tam môže smrdieť aj neumytý riad. Prídu vraj hneď ráno.
Ráno síce prišli, ale nemali oprávnenie vniknúť násilím do bytu. Vyšetrovateľ si vypýtal od Karola telefónne číslo na Dávida do práce a poďakoval sa za ich záujem, snahu a iniciatívu.
Karola štvalo, že on jediný si nedokázal vybaviť v práci na dnešný deň voľno. Zasa budú mať tie strigy skôr jasno, než on….
Stará pani, Irena a Vilma si presunuli stolík s kávou a koňakom do predsiene, aby im neuniklo, keď bude niekto prichádzať. Káva s koňakom sa od prvej návštevy Izabely v tejto domácnosti akosi ujala. Aspoň teda stará pani si z tejto záležitosti urobila svoj doobedňajší rituál.
„Ak je mŕtva, tak ma serie, že som ju vlastne nemala možnosť spoznať…“ povedala potichu Irena a znelo to úprimne a uveriteľne. Pohojdávala netrpezlivo nohou a po pol roku si zapálila cigaretu.
„A ja, okrem toho, čo sme sa raz zrazili vo vchodových dverách a ona sa ponáhľala preč, som ju vlastne tiež ani poriadne nevidela.“ zasmútila Vilma.
„Bola to skvelá žena!“ povedala stará mama a hneď sa odmlčala, pretože si uvedomila, že o nej hovorí v minulom čase a ešte nie je celkom isté čo sa stalo.
Výťah sa zastavil na ich poschodí. Irena s Vilmou sa zrazili hlavami, keď obe naraz skočili ku kukátku. Stará pani vstala, zhlboka sa nadýchla, odstrčila tie dve nemotorné špiónky a rázne otvorila dvere. Mala už v sebe dva koňaky a mierne sa potácala. Postavila sa na chodbu so založenými rukami v bok. Z výťahu vyšiel vyšetrovateľ, jeho poskok a Dávid Horner. Ten sa ani neobzrel smerom k susedom. Otvoril dvere a všetci traja vošli dnu…
„Vy sa musíte veľmi báť ženských.“ povedal vyšetrovateľ potom, ako mu Dávid všetko vyrozprával a poukazoval. Bolo mu ho naozaj ľúto. Dopil kávu, zadusil asi desiatu cigaretu a chcel odísť.
„Prosím vás…“ plakal Horner, „nemôže sa to skončiť takto! Prosím vás, odveďte ma preč v putách! Prosím!“
„Prečo? Veď ani na tom psovi nebadať stopy násilia. Ale odpracte ho preč! Skutočne to tu hrozne páchne…“
„Musíte ma odviesť! Prosím vás! Nenechávajte ma tu takto! Radšej nech si myslia, že som vrah…Neviem, čo im teraz poviem. Ako im to vysvetlím?“ prosil Horner a nariekal pritom.
Vyšetrovateľ sa na neho zadíval a bolo mu tiež do plaču. Ešte nikdy nemal takýto prípad. Ešte nikdy sa mu nestalo, aby vyšetroval nahlásenú vraždu a pritom zistil, že neexistuje ani vrah a ani obeť. Len jeden veľmi nešťastný človek, ktorý má taký strach pred ženami, že je schopný vymyslieť takéto divadlo.
„Mám ešte jednu otázku.“ povedal vyšetrovateľ keď už stál pri dverách. „Prečo ten pes vlastne zomrel? Bol chorý?“
„Zatváral som ho do komory… Viete, ja sa štítim psov a aj susedia to o mne vedia. Myslel som si, že pani Hornerová so psíkom bude presvedčivejšia. Priznávam, že som sa nedokázal o neho dobre starať. Možno som niečo zanedbal, ale je mi to ľúto… Naozaj mi to je ľúto.“ odpovedal na vyšetrovateľovu otázku nešťastný Dávid Horner a pritom si pomaly strhával z hlavy blond parochňu…
Bol to vraj najsmutnejší pohľad, s akým sa vyšetrovateľ Vajda za celú svoju kariéru stretol.