Už nikdy si ani v duchu nepoviem tú zúfalú vetu: “No čo ešte sa mi dnes môže stať?” Táto veta ma neraz stála veľa. Pravdepodobne je to tá najprovokatívnejšia otázka smerovaná “tam niekde hore”. A vždy na ňu prichádza jasná odpoveď. Už si to vážne zapamätám!

Po maximálne hektickom dni, kedy už trošku ustali turbulencie a hurikán zlých správ sa utíšil, som sa vybrala na nákup. Mala som v pláne stráviť celý víkend doma a venovať sa nejakej tvorbe. Nebolo mi ešte jasné, či budem maľovať alebo písať, ale jednoznačne som vedela, že budem tvoriť. Už dlhšiu dobu som netvorila, stal sa zo mňa fakticky netvor.

Dve nabúchané tašky plné zeleniny a mäsa, som mala problém uniesť. Únava bola z toho dňa taká silná, že som sa takmer plazila po chodníku pri svojom dome. Bol pekný slnečný deň a ku vchodu som to mala už blízko. Na malý okamih som sa zastavila, nadýchla som sa a ako bežec na dlhú trať som mala v úmysle z posledných síl dobehnúť tých pár metrov šprintom (teda iba v mojej hlave, pretože šprintovať s tými taškami bolo nemožné).

Urobila som odhodlaný skok vpred ku svojmu cieľu a odrazu som zacítila taký silný úder do hlavy, že som skutočne po prvý raz v živote videla pred očami hviezdičky. Ten úder bol ako keby mi niekto zaťal sekeru do hlavy. V jednej sekunde som ležala na chodníku. Keď som otvorila oči, zistila som, že som obložená pardajkami, paprikami, reďkovkami, celerom, kuracími stehnami a všetkými ostatnými mňamkami z mojich nákupných tašiek. A že mi po čele steká krv…

Keďže som ležala na chrbte a dívala sa smerom k oblohe, zaregistrovala som ho. Malého trojročného teroristu z nášho domu, ktorý sa s otvorenými ústami nakláňa z balkóna a snaží sa zistiť, kde skončil jeho prekrásny, červený, kovový vláčik… Ja som normálne skočila pod vlak, vážení! A na chodníku!

Po chvíli ku mne pribehla mladá susedka, ktorá mi pomohla zdvihnúť sa zo zeme a bľabotala čosi v tom zmysle, že ľutuje, že to nenatočila na mobil. Mohlo by to vraj byť najsledovanejšie video na Youtube. Pani, ktorá sa rozpleskne na chodníku ako v groteske starého čierno-bieleho filmu a pár metrov nad ňou clapček s blond kučeravými vláskami, ktorého by každý filmár angažoval do úlohy anjelika. Malý Patrik. Najmilšie dieťa z baráku.

Vláčiku sa nič vážne nestalo, trošku oškretý rušeň, ale to sa dá prefarbiť. Na mojej hlave dva stehy, ale tie zakryjú moje husté vlasy. Podstatné je to, že keď stretnete dnes Patrika s maminkou na prechádzke okolo nášho domu, malý má vždy na hlave (preventívne) rozkošnú prilbu.